SPÁLENÁ PÝCHA

            „Ako mladá matka štyroch detí som si uvedomovala, ako som na tom v porovnaní s ostatnými dobre. Jednak kvôli počtu detí, ktoré sme boli ochotní prijať, a iní nie. A tiež kvôli praktizovaniu viery v rodine na rozdiel od tých ostatných. Hoci som si uvedomovala, že všetko je to Božia milosť, predsa som mala pocit dokonalosti a častokrát som sa pristihla pri farizejskom postoji: „Pane, ďakujem ti, že nie som ako títo...“ K nim patrila pani, ktorá pracovala aj cez sviatky, mladá suseda, ktorá chodí do kostola a zároveň vyznáva budhizmus, ako i mnohí iní, ktorí svoje kresťanstvo nežili tak, ako by sa so všetkými náležitosťami patrilo.

            Raz, keď som sa vracala domov, videla som, ako na opačnom konci dediny horí. S hrôzou som zistila, že to bol náš dom. Nikomu sa našťastie nič nestalo, deti prichýlili susedia. Trvalo však niekoľko hodín, kým bol požiar úplne uhasený. Zhorelo celé podkrovie i schodisko, požiar v celom dome zanechal po sebe spúšť.

            Najviac ma však prekvapilo, ako sa k nášmu nešťastiu postavili tí, ktorých som toľko posudzovala ako nedokonalých a hriešnych. Mnohí, ktorí ani nechodia do kostola, upratovali u nás, prali, posielali peniaze, potraviny, mäso... Mladá suseda „budhistka“ si dokonca zobrala tri dni dovolenky, aby nám pomohla pri odstraňovaní následkov požiaru. A tiež som dojatá, keď si spomeniem, ako pani, ktorá pracuje aj v nedeľu, bola u nás ráno ako úplne prvá a vtlačila mi do rúk 1000 korún. Od tej doby sa jej už zďaleka zdravím. Títo ľudia mi dali príučku o tom, o čom pravé kresťanstvo je.“

            Tento skutočný príbeh pravdivo odkrýva našu hrdosť na bohatstvo vlastných cností. Živíme ňou v sebe červíka pýchy, neuvedomujúc si, že všetko, čo sme a čo máme, je skutočne Božia milosť. A ak sme dostali viac ako ostatní, bude sa viac od nás i požadovať. Nesúďme preto iných, ich skutky dokáže spravodlivo posúdiť iba Boh. A v jeho očiach môžu byť ich skutky dokonca vyvýšené nad našou zbožnosťou a „bezúhonnosťou“.